Prípad sa týkal tvrdení, že traja sťažovatelia, vtedy maloletí, boli v
čase medzi ich zadržaním pre podozrenie z účasti na lúpeži v Košiciach a
ich privezením na policajnú stanicu počas prevozu v policajnom vozidle
objektom nevhodného zaobchádzania zo strany prítomného policajta.
Tvrdili, že ich vo vozidle fyzicky napadol.
Dôvodom ich sťažností bolo údajné porušenie zákazu neľudského a
ponižujúceho zaobchádzania, zaručeného článkom 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Následné vyšetrovanie na
vnútroštátnej úrovni podľa sťažovateľov nebolo náležité, pričom
poukazovali na to, že dotknutý policajt bol pre daný skutok trestne
stíhaný a obžalovaný, ale následne súdmi oslobodený. Napokon tvrdili, že
zlé zaobchádzanie a nedostatočné vyšetrovanie boli dôsledkom
diskriminácie pre ich rómsky pôvod.
ESĽP vo svojom rozsudku uznal argumenty vlády a uviedol, že dotknutý
policajt bol prepustený najmä pre nedostatok priamych dôkazov a rozpory
vo výpovediach sťažovateľov. Konštatoval, že nemožno bez pochybností
dospieť k záveru o tom, že sťažovatelia boli vystavení zaobchádzaniu v
rozpore s článkom 3 dohovoru. V tejto súvislosti rozhodol, že nedošlo k
jeho porušeniu.
Na druhej strane ESĽP konštatoval, že tvrdenia boli dostatočne
dôveryhodné na to, aby boli ďalej vyšetrované. Poukázal na neodôvodnené
dlhé obdobie pred výsluchom a zdôraznil, že práve dôsledok plynutia času
na ľudskú pamäť a výpovede osôb, osobitne maloletých, je v takýchto
prípadoch rozhodujúci. Tiež podotkol, že sa nezdá, že by v tomto prípade
bola pri vyšetrovaní venovaná osobitná pozornosť prípadnému rasovému
aspektu. Podľa ESĽP nemožno jednoznačne povedať, že orgány podnikli
všetky kroky na jeho odhalenie a na zistenie, či etnická nenávisť alebo
predsudky nemohli pri tejto udalosti hrať nejakú rolu. Vzhľadom na
uvedené ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 3 dohovoru v jeho
procesnej časti.
Čo sa týka sťažnosti na diskrimináciu, ESĽP konštatoval, že nebolo
zistené, že by sťažovatelia boli objektom zlého zaobchádzania, preto
prípad nevyvoláva otázku, či takéto zaobchádzanie bolo diskriminačné.
Ďalej usúdil, že nie je preukázané, že by etnický pôvod sťažovateľov
zohral úlohu v tom, že vyšetrovanie incidentu nebolo účinné. Námietku
preto ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, ESĽP priznal každému
sťažovateľovi 4500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne všetkým
sťažovateľom 4000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.